Prečo štáty zasahujú do chodu ekonomiky sme si ozrejmili (chcem vyzdvihnúť fakt, že sú to dôvody, ktoré sú prijímané širokou odbornou verejnosťou a ja sa s nimi plne nestotožňujem). Teraz si však prejdime účinky niektorých vybraných hospodárskych opatrení štátu vrátane centrálnych bánk. Je ich (nepochybne dobrý?) úmysel prospešný pre všetkých jej občanov?
V posledných mesiacoch (až rokoch) sa do popredia dostával názor, že euro je príliš silné, čo škodí exportérom eurozóny, pretože sa tým ich export predražuje pre ostatné krajiny. Silnejú preto hlasy volajúce po devalvácii meny centrálnou bankou. Oslabením eura by sa exportéri stali konkurencieschopnejší na svetových trhoch. No super, môžeme povedať, že tento krok by bol zo strany centrálnej banky mimoriadne dobrý, keďže by pomohla vlastným exportérom a nikto v eurozóne by tým nič nestratil. Alebo predsa niekto? Samozrejme! Všetci ostatní občania krajiny. Pre nich sa devalváciou meny predraží importovaný tovar a služby (teda aj ich dovolenka v zahraničí).
A čo, ak sa snaží centrálna banka a vláda naštartovať infláciu (monetárnymi resp. fiškálnymi opatreniami)? Dlžníkom sa dlh vplyvom znehodnotenia peňažnej jednotky reálne znižuje. Čím vyššia inflácia, tým menej musia reálne vrátiť. Avšak poškodení sú v konečnom dôsledku veritelia. Je to daň, ktorú platia veritelia dlžníkom. V súčasnosti sa horlivo diskutuje o deflácii (v ktorej sa ocitlo v tomto roku aj Slovensko). Jej dopady sú podľa takmer všetkých politikov a centrálnych bankárov hrozné (účinky deflácie nie sú predmetom tohto textu, možno niekedy inokedy). Avšak, aj keď nevieme nič bližšie o deflácii, ľahko si vieme predstaviť, prečo štát víta infláciu viac, ako defláciu, keďže sa nachádza v pozícii čistého dlžníka a nie veriteľa.
Minimálna mzda je ďalším z opatrení štátu, ktoré majú pomôcť jeho občanov. A skutočne pomôže niektorým, avšak náklady tohto opatrenia sa prenášajú na niekoho iného tým, že sa nedokáže zamestnať. Predstavme si situáciu, kedy by boli dvaja pracovníci ochotní pracovať aj za 200 € mesačne a za takýchto podmienok (ale nie za viac) by ich bol zamestnávateľ schopný a ochotný zamestnať. Avšak minimálna mzda je stanovená na úrovni 352 €. Zamestná preto iba jedného za 352 € a druhý ostane bez práce. Jeden zarobí o 152 € viac, ako v prípade, ak by minimálna mzda neexistovala alebo by bola na nižšej úrovni ako 200 €. Avšak druhý nezarobí nič a ostáva mu práca na čierno (z ktorej štát nemá ani odvody, ani daň z príjmu) a dávky v hmotnej núdzi (ktoré vyčerpávajú štátny rozpočet).
Ak štát zníži ceny plynu alebo vyplatí extra dôchodky, prípadne dávky, koniec koncov to zaplatia súčasní daňovníci (cez zvýšenie daní) alebo budúci (cez zadlžovanie sa).
Čo z týchto príkladov vyplýva? Jednoducho to, že obed zadarmo neexistuje. Každé štátne opatrenie je prospešné pre niekoho, avšak niekto ten prospech musí zaplatiť. Štát svojimi rozhodnutiami a politikou jednoducho podľa môjho názoru nenapráva nedostatky trhu. Je len sudcom, ktorý rozhoduje, kto bude (už pre ľubovoľný dôvod) odmenený a kto mu to (bezdôvodne) zaplatí. Preto, ak budete najbližšie počuť, aký geniálny nápad má vládna moc, porozmýšľajte nad tým, kto to celé nakoniec zaplatí.